Charakteristika komunitárneho práva

Na základe analýzy názorov doktríny ako aj rozsudkov Súdneho dvora možno pristúpiť k nasledujúcemu členeniu základných vlastností komunitárneho práva:

  1. priama uplatniteľnosť, resp. priama aplikovateľnosť (franc. applicabilité directe, angl. direct applicability);

    • bezprostredná (okamžitá) uplatniteľnosť, resp. bezprostredná aplikovateľnosť, bezprostredný účinok, bezprostrednosť (franc. applicabilité immédiate, effet immédiat, immédiateté) ako formálna stránka priamej uplatniteľnosti – norma komunitárneho práva sa stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho pozitívneho práva členských štátov
    • priamy účinok (franc. effet direct, angl. direct effect) ako materiálna stránka priamej uplatniteľnosti – komunitárna norma môže sama osebe zakladať práva a povinnosti pre jednotlivcov
  2. prednosť (franc. primauté, angl. supremacy) – komunitárna norma má vyššiu právnu silu ako akákoľvek vnútroštátna norma

1. Priama uplatniteľnosť

Zásada priamej uplatniteľnosti komunitárneho práva bola podrobne vysvetlená v rozsudku Simmenthal, 106/77. Podľa Súdneho dvora „priama uplatniteľnosť (...) znamená, že pravidlá komunitárneho práva musia vyvíjať úplné a rovnaké účinky vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti; že tieto ustanovenia sú bezprostredným zdrojom práv a povinností pre všetkých tých, ktorých sa týkajú, či už sa jedná o členské štáty alebo jednotlivcov, ktorí sú účastníkmi právnych vzťahov komunitárneho práva; že tento účinok sa týka tiež každého sudcu, ak je mu vec predložená v rámci jeho právomocí, ktorý má ako orgán členského štátu za úlohu chrániť práva, ktoré jednotlivcom zverilo komunitárne právo. (...) Ustanovenia zmluvy a priamo uplatniteľné akty inštitúcií majú za následok (...), že všetky ustanovenia platného vnútroštátneho právneho poriadku, ktoré sú s nimi v rozpore, nemôžu byť právoplatne aplikované”.

Priama uplatniteľnosť ako vlastnosť komunitárneho práva zahŕňa v sebe dva aspekty: formálny (bezprostredná uplatniteľnosť) a materiálny (priamy účinok).

1.1 Bezprostredná uplatniteľnosť

1.1.1 Teórie podľa medzinárodného práva

Podľa zásad medzinárodného práva musia štáty záväzné zmluvy dodržiavať a najmä ich aplikovať prostredníctvom svojich zákonodarných, výkonných a súdnych orgánov pod hrozbou vzniku medzinárodnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinností vyplývajúcich z týchto zmlúv (zásada pacta sunt servanda).

Medzinárodné právo však neurčuje podmienky, za ktorých sa norma medzinárodného práva má stať súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku, aby mohla byť aplikovaná štátnymi orgánmi. Tento problém ponecháva na suverénne štáty, v dôsledku čoho sa vyvinuli dve teórie vzťahu medzinárodného práva k vnútroštátnemu právu – dualizmus a monizmus.

Dualistický prístup popiera bezprostrednú uplatniteľnosť (bezprostrednú aplikovateľnosť, bezprostrednosť) medzinárodného práva vo vnútroštátnom práve a pripúšťa jeho aplikáciu vnútroštátnymi orgánmi len v prípade, ak bolo prebraté do vnútroštátneho právneho poriadku prostredníctvom recepčnej normy alebo ak boli ustanovenia medzinárodného práva zapracované priamo do vnútroštátneho právneho predpisu. V oboch prípadoch hovoríme o ”znárodnení” medzinárodnej normy, ktorá mení svoju povahu a je ďalej aplikovaná štátnymi orgánmi ako vnútroštátna norma. Medzinárodný a vnútroštátny právny poriadok sa považujú za dva nezávislé a oddelené právne systémy. Vnútroštátne normy odporujúce medzinárodnému právu nestrácajú svoju účinnosť ani platnosť a môžu byť naďalej aplikované vnútroštátnymi orgánmi; majú však za následok vznik medzinárodnoprávnej zodpovednosti štátu, ktorý ich prijal alebo ponechal v platnosti. Medzi dualistické štáty zaraďujeme predovšetkým Taliansko, Veľkú Britániu, Nemecko.

Naopak monistické štáty zastávajú názor, že medzinárodné právo sa ako také stáva súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku bez predchádzajúcej transformácie alebo prebratia a štátne orgány ho musia aplikovať v pôvodnej podobe. Oba právne poriadky tak vytvárajú jednotný právny systém (s prednosťou medzinárodného práva). Monizmus je zaužívaný napríklad v Belgicku, vo Francúzsku, v Holandsku, v Luxembursku, ale i v Slovenskej republike.

1.1.2 Bezprostredná uplatniteľnosť v komunitárnom práve

Povaha komunitárneho práva, najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych poriadkov vylučuje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný charakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie ale priamo predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva „súčasťou (...) právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu.

Bezprostredná uplatniteľnosť sa týka v prvom rade primárneho práva, ktoré musí vnútroštátny sudca aplikovať ako právo komunitárne a nie vnútroštátne. „Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv vytvorila Zmluva o založení Európskeho spoločenstva vlastný právny poriadok, ktorý sa okamihom nadobudnutia jej platnosti stal súčasťou právnych poriadkov členských štátov a ktorý je záväzný pre vnútroštátne súdne orgány”.

Bezprostredne aplikovateľné sú však aj nariadenia, rozhodnutia a medzinárodné zmluvy uzavreté spoločenstvami.

Napriek rozdielnym názorom niektorých autorov sa ani transpozícia smernice do vnútroštátneho práva nepovažuje za synonymum recepcie právnej normy ako znaku teórie dualizmu, pretože smernica môže za určitých podmienok vyvolať v členskom štáte bezprostredné právne účinky aj bez transpozície a účelom transpozície nie je prebrať smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku ale iba určiť na vnútroštátnej úrovni prostriedky na dosiahnutie cieľov stanovených smernicou na komunitárnej úrovni.

Osobitný prípad predstavujú vnútroštátne vykonávacie predpisy, na prijatie ktorých odkazuje sekundárne komunitárne právo. Takéto predpisy sa považujú za akt vnútroštátneho práva, pričom členské štáty nesmú do nich zapracúvať ustanovenia komunitárnych nariadení, na základe ktorých sú prijímané.

Bezprostrednosť komunitárneho práva, ktoré sa “bez prostredníctva“ recepčnej normy stáva automaticky súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku je základným predpokladom jeho prednosti a prípadného priameho účinku.

1.2 Priamy účinok

Priamy účinok nie je pojem, ktorý sa začal používať iba v súvislosti s komunitárnym právom. Tento pojem bol dlhší čas známy už aj v medzinárodnom práve, ktoré nevylučovalo možnosť, aby niektoré ustanovenia medzinárodných dohovorov boli priamo účinné, ak vôľou zmluvných strán bolo dať takýmto ustanoveniam priamy účinok. Hoci význam medzinárodnej normy vo vnútroštátnom právnom poriadku závisí od jej priamej uplatniteľnosti, len málo medzinárodných zmlúv obsahuje ustanovenia s priamym účinkom.

Doktrína a Súdny dvor často nerozlišujú medzi „priamym účinkom” a „priamou uplatniteľnosťou” komunitárneho práva a oba pojmy stotožňujú, pričom pojem „priamy účinok“ sa používa predovšetkým v spojitosti s primárnym právom, smernicami a rozhodnutiami, a pojem „priama uplatniteľnosť” sa na základe článku 249 ZES spája s nariadeniami.

1.2.1 Všeobecné predpoklady priameho účinku

Na rozdiel od medzinárodného práva, v ktorom je priamy účinok výnimkou, v komunitárnom práve platí prezumpcia priameho účinku. Priamy účinok je zásadným prvkom komunitárneho práva a predstavuje jednu zo „základných charakteristík komunitárneho právneho poriadku”. Vďaka priamemu účinku môže komunitárne právo priamo zakladať práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ktoré sa za určitých podmienok môžu dovolávať komunitárnych noriem s priamym účinkom v konaní pred vnútroštátnym sudcom. Dovolateľnosť komunitárneho práva je teda dôsledkom jeho priameho účinku.

Inak povedané, priamy účinok je právo každej osoby požadovať od vnútroštátneho sudcu, aby v konkrétnom prípade aplikoval zmluvy, nariadenia, smernice alebo rozhodnutia spoločenstva a povinnosť sudcu použiť tieto právne akty bez ohľadu na právny poriadok štátu, ktorým je viazaný. Priamy účinok znamená teda schopnosť komunitárnej normy byť platným prameňom vnútroštátneho práva a teda aj schopnosť byť predmetom aplikácie súdnym orgánom.

Takáto vlastnosť komunitárneho práva je o to významnejšia, že nenachádza žiadnu podporu v ustanoveniach zakladajúcich zmlúv. Článok 249 ZES síce obsahuje ustanovenie o priamej uplatniteľnosti, ale túto vlastnosť priznáva len nariadeniam a nie komunitárnemu právu ako celku.

Priamy účinok bol komunitárnemu právu postupne priznaný na základe judikatúry Súdneho dvora, po prvý raz v rozsudku Van Gend en Loos, 26/62.

Súd sa v tomto prípade vzdialil od pôvodnej interpretácie priameho účinku v medzinárodnom práve a použil teleologickú a systematickú metódu výkladu zmluvy so zameraním sa najmä na jej ciele a účel. Súd skúmal povahu Zmluvy o založení ES a zdôraznil, že jej cieľom bolo vytvoriť spoločný trh, ktorého fungovanie sa priamo týka fyzických a právnických osôb v spoločenstve. To znamená, že „Zmluva o založení ES predstavuje niečo viac ako iba dohodu, ktorá vytvára vzájomné povinnosti medzi zmluvnými štátmi”, pretože priamo zakladá práva pre jednotlivcov. Spoločenstvo tak „vytvára nový právny poriadok (...), ktorého subjektmi sú nielen členské štáty ale aj ich štátni príslušníci”, čo Súdny dvor zopakoval neskôr aj vo svojom stanovisku 1/91.

Tento nový právny poriadok vytvorený zakladajúcimi zmluvami a spočívajúci v presune právomocí z členských štátov na spoločenstvo predpokladá, že štátni príslušníci členských štátov by si mali zachovať možnosť uplatnenia svojich práv aj po obmedzení právomocí členských štátov v prospech spoločenstva.

Pri odôvodnení svojho rozhodnutia Súdny dvor vychádzal najmä zo znenia preambuly zmluvy, v ktorej sa spomína ľud členských štátov ako aj z inštitucionálnej štruktúry spoločenstva, do ktorej sú občania členských štátov zapojení prostredníctvom Európskeho parlamentu a Hospodárskeho a sociálneho výboru. Taktiež znenie článku 234 ZES (predloženie prejudiciálnej otázky) „potvrdzuje, že štáty priznali možnosť dovolateľnosti komunitárneho práva” pred vnútroštátnymi súdmi.

Súdny dvor teda postavil svoju argumentáciu na tvrdení, že členské štáty, ktoré prejavili vôľu vytvoriť vnútorný trh a samostatný právny poriadok, tak chceli vytvoriť súbor právnych noriem aplikovateľných na ich štátnych príslušníkov ako aj na štáty samotné. Zdôvodnenie priameho účinku v komunitárnom práve vychádza zo samotnej osobitosti komunitárneho právneho poriadku: „integračné ciele si priamo vyžadujú aplikovateľnosť komunitárneho práva”.

Na rozdiel od bežných medzinárodných zmlúv, v prípade komunitárnych zmlúv sa raz a navždy predpokladá všeobecná vôľa zmluvných strán dať všetkým ustanoveniam zmlúv priamy účinok a nie je preto viac potrebné preukazovať ju v jednotlivých prípadoch ako podmienku priameho účinku podľa medzinárodného práva. Na to, aby komunitárne zmluvy zakladali práva pre jednotlivcov, ktoré musia vnútroštátne súdne orgány chrániť, sa nevyžaduje, aby sa príslušné ustanovenia zakladajúcich zmlúv výslovne zmieňovali o jednotlivcoch ako o subjektoch práva; stačí, ak ukladajú členským štátom jasne určené povinnosti.

1.2.2 Podmienky a formy priameho účinku

Aj keď sa primárne komunitárne právo ako celok vyznačuje prezumpciou priameho účinku, ustanovenie komunitárneho práva má priamy účinok len vtedy, ak spĺňa nasledujúce podmienky:

  • je dostatočne jasné a presné: ustanovenie nesmie vzbudzovať pochybnosti o obsahu a rozsahu povinnosti členského štátu alebo práva jednotlivca

    - splneniu tejto podmienky nebráni, ak komunitárny alebo vnútroštátny sudca za účelom objasnenia resp. upresnenia práva alebo povinnosti interpretuje priamo uplatniteľnú normu, ktorej význam nie je jednoznačný

  • je nepodmienené: aplikácia ustanovenia nepodlieha osobitným podmienkam

    - aplikácia ustanovenia nesmie byť napríklad podmienená uplynutím určitej lehoty (napr. prechodného obdobia) ani inými skutočnosťami spôsobujúcimi ”odklad priameho účinku”; nesmie existovať ani možnosť výhrady

  • je ”právne perfektné”: jeho vykonanie alebo vyvolanie právnych účinkov nevyžadujú prijatie ďalšieho aktu, či už vnútroštátneho alebo komunitárneho

    - takéto ustanovenie je však perfektné aj vtedy, ak si jeho aplikácia síce vyžaduje dodatočný zásah inštitúcie spoločenstva alebo štátneho orgánu, ale štát alebo inštitúcie nemajú žiadnu možnosť voľného uváženia pri prijímaní vykonávacieho opatrenia

Uvedené podmienky priameho účinku Súdny dvor po prvýkrát vymedzil v súvislosti s priamym účinkom primárneho práva v prípade Van Gend en Loos, 26/62.

Priamy účinok ustanovenia komunitárneho práva môže mať rôznu silu, podľa čoho rozlišujeme priamy účinok úplný (horizontálny) a obmedzený (vertikálny, čiastočný).

Ustanovenia s úplným (horizontálnym aj vertikálnym) priamym účinkom vytvárajú práva a povinnosti pre všetky subjekty komunitárneho práva, na ktoré sa vzťahujú, a preto sa ich možno dovolávať pred vnútroštátnymi súdmi aj v sporoch medzi jednotlivcami.

Naopak, ustanovenia s obmedzeným (vertikálnym) priamym účinkom zakladajú priamo povinnosti iba pre štáty, nie pre jednotlivcov a pred vnútroštátnymi súdmi sa možno dožadovať ich aplikácie iba v sporoch medzi jednotlivcami a štátnymi orgánmi.

Priamy účinok komunitárneho práva nemá všeobecnú pôsobnosť (tak ako bezprostredná uplatniteľnosť komunitárneho práva alebo jeho prednosť pred vnútroštátnym právom) a priamym účinkom disponujú iba tie komunitárne normy, ktoré spĺňajú horeuvedené podmienky.

Úplný priamy účinok priznáva komunitárne právo výslovne iba nariadeniam (čl. 249 ZES). Avšak priamy účinok môžu mať na základe judikatúry Súdneho dvora aj medzinárodné zmluvy zaväzujúce spoločenstvo a zo sekundárneho práva aj smernice a rozhodnutia.

Treba však zdôrazniť, že ak aj ustanovenie komunitárneho práva nie je priamo účinné, nestráca preto svoje právne vlastnosti a ostáva naďalej záväzné pre štátne orgány členského štátu.

2. Prednosť

Keďže komunitárne právo sa na základe jeho bezprostrednej uplatniteľnosti priamo stáva súčasťou vnútroštátnych právnych systémov, môže sa ľahko dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V takom prípade má komunitárne právo podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym predpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.

Primárne právo sa o prednosti komunitárneho práva výslovne nezmieňuje a táto jeho vlastnosť vyplýva zo zmluvy iba implicitne (i keď nová Zmluva o Ústave vo svojom čl. I-6 už výslovne zakotvuje prednosť práva únie). Súdny dvor tiež nemá žiadnu právomoc zrušiť alebo pozastaviť účinnosť vnútroštátnej normy nezlučiteľnej s komunitárnou normou tak, ako to môžu urobiť najvyššie súdy vo federálnych systémoch.

Na základe týchto skutočností by sme sa teda mohli domnievať, že vzťahy medzi komunitárnym právnym poriadkom a právnymi poriadkami členských štátov sa spravujú podľa princípov medzinárodného práva. Súdny dvor od začiatku odmietol internacionalistický prístup a prijal komunitárnu koncepciu ponímania prednosti, podľa ktorej sa táto zásada riadi nie vnútroštátnym právom (ako pri internacionalistickom prístupe), ale komunitárnym právom samotným.

Prednosť komunitárneho práva pred právom vnútroštátnym sa považuje za „existenčnú podmienku” resp. za „základnú zásadu komunitárneho právneho poriadku”, ktorej dôvody, pôsobnosť a podmienky vymedzila predovšetkým rozhodovacia prax Súdneho dvora.

2.1 Dôvody prednosti

Zásada prednosti komunitárneho práva bola prvýkrát potvrdená v známom rozsudku Súdneho dvora Costa v. ENEL, 6/64 . Súdny dvor v tomto prípade použil na zdôvodnenie zásady prednosti viacero argumentov, z ktorých za najdôležitejšie považujeme:

  • riziko zmarenia účinkov bezprostrednej a priamej uplatniteľnosti komunitárneho práva:
    „(...) prednosť komunitárneho práva potvrdzuje článok 189 (teraz čl. 249) Zmluvy o založení ES, podľa ktorého sú nariadenia „záväzné” a „priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch”; toto bezvýhradné ustanovenie by stratilo význam, ak by členský štát mohol jednostranne zmariť jeho účinky právnym aktom odporujúcim komunitárnym predpisom”;
  • trvalý a nezvratný presun právomocí z členských štátov na spoločenstvo:
    „(...) prechod práv a povinností zodpovedajúcich ustanoveniam zmluvy uskutočnený štátmi, z ich vnútroštátneho právneho poriadku v prospech komunitárneho právneho poriadku, má za následok (...) trvalé obmedzenie ich suverénnych práv, nad ktorým nemôže prevažovať neskorší jednostranný akt nezlučiteľný s poňatím spoločenstva”;
  • potreba zabezpečiť jednotu komunitárneho práva (t.j. rovnaký význam, rovnakú záväznosť a rovnaký obsah komunitárnych noriem vo všetkých členských štátoch) a jeho jednotnú aplikáciu, ktorá vyplýva z povinnosti komunitárnej lojality (čl. 10 ZES):
    „(...) vykonateľnosť komunitárneho práva by nemohla (...) byť v každom členskom štáte rozdielna a závisieť od neskorších vnútroštátnych právnych predpisov bez toho, aby neohrozovala uskutočnenie cieľov zmluvy uvedených v článku 5 druhom pododseku (teraz článok 10 ZES – povinnosť komunitárnej lojality) a nepodnecovala diskrimináciu zakázanú článkom 7 (teraz článok 12 ZES)”;

Podobné závery Súdny dvor zopakoval aj vo svojom stanovisku 1/91, keď podobne ako v prípade priameho účinku zaradil medzi jednu zo „základných charakteristík komunitárneho právneho poriadku (...) jeho prednosť pred právami členských štátov (...)”.

2.2 Všeobecná pôsobnosť zásady prednosti

Podľa Súdneho dvora všetky komunitárne normy bez ohľadu na ich právnu silu (ustanovenia zmluvy, nariadenia, smernice, rozhodnutia, medzinárodné zmluvy uzatvorené spoločenstvom, všeobecné zásady komunitárneho práva) musia mať prednosť pred akoukoľvek vnútroštátnou normou. Zjednodušene povedané, akákoľvek komunitárna právna norma má bez ohľadu na jej právnu silu v komunitárnom právnom poriadku a bez ohľadu na jej priamy účinok vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek vnútroštátna norma.

Komunitárneho právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na rozsah ich územnej a časovej pôsobnosti (t.j. bez ohľadu, na to či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami územnej samosprávy, alebo či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie), vrátane noriem ústavných. Členský štát sa nemôže odvolávať na „ustanovenia alebo prax jeho vnútroštátneho poriadku, ani na ustanovenia ústavy”, aby tým zdôvodnil nesplnenie svojich komunitárnych záväzkov. Treba však pripomenúť, že prednosť komunitárneho práva pred ústavami členských štátov, i keď úplne logickú z komunitárneho hľadiska, akceptujú ústavné súdy členských štátov len pomaly a s veľkými ťažkosťami.

Súdny dvor tiež potvrdil, že „účinnosť komunitárneho práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých oblastí vnútroštátneho práva”, čo znamená, že zásada prednosti platí pre všetky vnútroštátne právne odvetvia, napríklad aj pre odvetvie trestného práva.

Povinnosť rešpektovať prednosť komunitárneho práva musia dodržiavať všetky zložky štátnej moci: vláda a štátna správa, ale aj zákonodarca a súdne orgány.

2.3 Podmienky prednosti

Medzinárodné právo má síce podľa mnohých ústav tiež prednosť pred vnútroštátnym právom, ale ponecháva na štátoch, ako sa vnútorne vysporiadajú s touto prednosťou. Komunitárne právo sa však neuspokojuje len s potvrdením svojej prednosti ale zároveň určuje podmienky svojej prednosti vo vnútroštátnom práve (tzv. komunitarizácia vnútornej prednosti).

Podmienky prednosti komunitárneho práva vysvetlil Súdny dvor v prípade Simmenthal, 106/77. Priamo uplatniteľné komunitárne normy musia byť aplikované „počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti (...), akoby boli súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území jednotlivých členských štátov”, pričom majú vyššiu právnu silu ako normy vnútroštátne. To znamená, že vnútroštátna norma odporujúca komunitárnej norme nemôže byť „právoplatne aplikovaná”.

Povinnosť zabezpečiť prednosť komunitárneho práva sa vzťahuje na všetky vnútroštátne orgány podľa ich pôsobnosti, t.j. pre zákonodarcu zahŕňa povinnosť zrušiť nezlučiteľnú vnútroštátnu normu, pre štátnu správu zákaz takúto normu aplikovať a pre sudcu zákaz takejto norme priznať akékoľvek právne účinky.

Súdny dvor ďalej zdôraznil, že „každý vnútroštátny sudca je v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by boli v rozpore s komunitárnym právom”.

Okrem toho je príslušný sudca povinný „zabezpečiť úplnú účinnosť ustanovení komunitárneho práva” a „z úradnej moci odmietnuť aplikovať akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, aj neskoršie, ktoré je v rozpore s komunitárnym právom bez toho, aby musel žiadať alebo čakať na predbežné odstránenie takéhoto ustanovenia legislatívnou cestou alebo iným ústavným postupom”. Každý vnútroštátny sudca tak musí rešpektovať zásadu prednosti komunitárneho práva a nemôže sa zbaviť povinnosti uprednostniť komunitárnu normu pred vnútroštátnou odvolávajúc sa na skutočnosť, že o tom môže rozhodovať jedine ústavný súd.

Súdny dvor v tomto rozsudku uložil národnému sudcovi predovšetkým ”povinnosť výsledku” ale neurčil presný postup, akým by mal sudca k nemu dospieť, čo znamenalo dočasné zachovanie zásady procesnej nezávislosti vnútroštátnych práv, podľa ktorej prináleží vnútroštátnemu právu, aby v súlade s jemu vlastnými postupmi zabezpečilo rešpektovanie komunitárneho práva. Táto zásada však bola v dôsledku ďalšej rozhodovacej praxe Súdneho dvora čiastočne obmedzená (pozri nižšie).

Rozsudok Simmenthal priznáva komunitárnej norme abrogačný aj blokujúci účinok zároveň, pretože prednosť komunitárneho práva zabraňuje jednak „platnému vytváraniu nových vnútroštátnych právnych predpisov, pokiaľ by boli nezlučiteľné s komunitárnymi normami”, ale zároveň spôsobuje neaplikovateľnosť tých vnútroštátnych noriem, ktoré sú s nimi nezlučiteľné a núti vnútroštátne orgány, aby takéto vnútroštátne normy zrušili.

2.4 Prednosť komunitárneho práva v slovenskom právnom poriadku

Ako už bolo vyššie uvedené, zakladajúce zmluvy, ani ich novelizácie explicitne neustanovujú prednosť komunitárneho práva pred právnymi poriadkami členských štátov. Komunitárne právo vo svojich počiatkoch neupravovalo ako postupovať v prípade rozporu jeho normy s normou členského štátu. Tento problém vyriešil postupne Súdny dvor vo svojich rozhodnutiach od roku 1963 resp. 1964. Napriek tomu bolo potrebné, aby členské štáty pristúpili na vnútroštátnej úrovni k zmene svojich ústavných predpisov. Rôznosť zakotvenia princípu prednosti v jednotlivých členských štátoch pramení z rozdielnej právnej kultúry (kontinentálny systém práva, či anglický systém common law) a prístupu k preberaniu záväzkov z medzinárodného práva do svojich právnych poriadkov (monizmus resp. dualizmus). Podstatným v tejto súvislosti je spôsob, akým je komunitárny právny poriadok aplikovaný na území členských štátov v súlade s ich najmä ústavnou úpravou.

Slovenská republika rieši neúplne problematiku prednosti práva ES/EÚ v článku 7 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého „Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2“. Predovšetkým treba s ohľadom na druhú vetu citovaného článku konštatovať, že ústavodarca v tomto ustanovení nezohľadnil fakt, že princíp prednosti práva ES sa prejavuje len v prípade rozporu medzi konkrétnou normou komunitárneho práva a konkrétnou normou vnútroštátneho práva členského štátu, ak tieto tvoria ten istý právny vzťah.

Prednosť práva ES, ako ju definovala judikatúra Súdneho dvora, pritom prináleží potenciálne ktorejkoľvek norme práva ES, ak spĺňa ňou stanovené podmienky bez ohľadu na to, či sa jedná o primárne alebo sekundárne právo. Formulácia „právne záväzné akty ES/EÚ“ podľa doslovného výkladu zahŕňa len oblasť sekundárneho práva, a preto sa prednosť zakladajúcich zmlúv ako aj zmlúv o pristúpení, ktoré sú súčasťou primárneho práva, môže riadiť iba článkom 7 ods. 5 Ústavy SR.

V súvislosti s formuláciou „pred zákonmi SR“ zase treba zdôrazniť, že prednosť práva ES sa dá na základe judikatúry Súdneho dvora uplatniť proti ktorejkoľvek norme vnútroštátneho práva bez ohľadu na jej právnu silu, vrátane ústavy a ústavných zákonov, t. j. nielen proti zákonom členského štátu.

Ustanovenie článku 7 ods. 5 Ústavy SR možno akceptovať iba v súvislosti s primárnym právom EÚ vzhľadom na jeho odlišný charakter v porovnaní s právom ES, keďže právo EÚ vzniká na základe hláv I a V až VIII ZEÚ (v rámci druhého a tretieho piliera únie) a nemá charakter nadnárodného práva, ale práva medzinárodného. V súvislosti so subsumovaním sekundárneho práva EÚ pod druhú vetu článku 7 ods. 2 možno vzniesť len výhrady legislatívno-technického charakteru.

Článok 144 ods. 2 Ústavy SR uvádza, že „ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prejednávanej veci, odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa článku 7 ods. 5 (teda aj primárnemu právu ES/EÚ) alebo zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný”. Takéto znenie poslednej vety článku 144 ods. 2 Ústavy SR nie je úplne v súlade s niektorými ustanoveniami zakladajúcich zmlúv (napr. články 10, 220, 234, 239 a 292 ZES). Totiž v tej istej veci môže posudzovať súlad komunitárneho práva a všeobecne záväzných právnych predpisov okrem Ústavného súdu SR aj Súdny dvor ES v rámci prejudiciálneho konania podľa čl. 234 ZES, a ktorý môže dospieť k rozdielnym záverom.

K otázke prednosti práva ES/EÚ sa v členských štátoch právne záväzným spôsobom zvyknú najčastejšie vyjadrovať v rozličnej podobe ústavné súdy jednotlivých štátov. Diskusie sa pritom vedú najmä s ohľadom na prednosť komunitárneho práva (zakladajúcich zmlúv a nariadení, menej smerníc) pred ústavami členských štátov. K spochybneniu eurokonformného výkladu došlo najmä v známych rozhodnutiach talianskeho a nemeckého ústavného súdu (napr. rozsudky Fragd, Frontini, Solange I, Solange II a iné).