Výkon rozsudkov Súdu

Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“ alebo „Súd“) predstavuje rozhodnutie v merite veci v konaní o individuálnej sťažnosti. Ďalšou možnosťou ukončenia sporu vo veci samej je uzatvorenie zmieru medzi stranami, kedy je úlohou Súdu posúdiť, či dosiahnutá dohoda zodpovedá kritériám rešpektovania ľudských práv zaručených Dohovorom a jeho protokolmi. V prípade splnenia tohto predpokladu Súd vyčiarkne sťažnosť zo zoznamu prípadov rozhodnutím, ktoré obsahuje stručné zhrnutie skutkového stavu a dosiahnutého riešenia, pričom súčasťou dohody býva záväzok strán nepožiadať o opätovné preskúmanie prípadu veľkú komoru Súdu.

Rozsudky komôr sú konečné:

• ak strany vyhlásia, že nepožiadajú o predloženie veci veľkej komore, alebo
• po uplynutí trojmesačnej lehoty odo dňa vynesenia rozsudku, pokiaľ strany nepožiadali o predloženie veci veľkej komore, alebo
• ak porota piatich sudcov veľkej komory odmietne žiadosť o predloženie veci veľkej komore.

V prípade, že porota uvedená v písmene c) žiadosť prijme, Veľká komora rozhodne vo veci rozsudkom, ktorý je konečný.

V zmysle článku 46 Dohovoru je konečný rozsudok záväzný a štát je povinný ho vykonať. Štát má pritom povinnosť zabezpečiť nápravu porušených práv, avšak má voľný výber prostriedkov na uskutočnenie tohto cieľa. Na výkon rozsudkov dohliada Výbor ministrov.

Súd nie je oprávnený rušiť rozhodnutia vnútroštátnych orgánov, alebo zasahovať do jeho legislatívy formou zrušenia právneho predpisu. Pokiaľ Súd vo svojom rozsudku skonštatuje porušenie Dohovoru alebo jeho protokolov, rozhodne o spravodlivom zadosťučinení. To môže zahŕňať náhradu majetkovej škody (skutočná škoda a ušlý zisk), ktorá musí byť v príčinnej súvislosti s porušením práv sťažovateľa, ďalej náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá môže vyplývať napr. z negatívneho vplyvu porušenia práv na sťažovateľov zdravotný stav alebo z pocitu frustrácie či stresu, a napokon náhradu nákladov a výdavkov. V niektorých prípadoch Súd môže dôjsť k záveru, že samotné konštatovanie porušenia práv sťažovateľa je dostatočným spravodlivým zadosťučinením. Ak Súd spravodlivé zadosťučinenie prizná, úspešný sťažovateľ je povinný dotknutému štátu poskytnúť číslo bankového účtu, na ktoré mu bude priznaná peňažná suma poukázaná.

V niektorých prípadoch však vyplatenie spravodlivého zadosťučinenia nie je pre sťažovateľa dostatočnou nápravou, pretože naďalej pretrvávajú negatívne dôsledky posušenia jeho práv. V takých prípadoch musí dotknutý štát v rámci výkonu rozsudku uskutočniť adekvátne opatrenia, ktoré odstránia pretrvávajúce negatívne následky vo vzťahu k sťažovateľovi, tzv. individuálne opatrenia. Zároveň je štát povinný prijať také opatrenia, ktoré zabránia opakovaniu porušovania práv ďalších osôb v budúcnosti, tzv. všeobecné opatrenia.

Individuálne opatrenia, v prípade, že nevyžadujú radikálne zásahy do vnútroštátneho právneho poriadku, majú za cieľ najmä navrátenie do pôvodného stavu (restitutio in integrum) v súlade so všeobecnými princípmi medzinárodného práva. Takýto postup nachádza uplatnenie v prípadoch, v ktorých účel zabezpečiť ochranu subjektívnych práv jednotlivcov spolu s účinnou implementáciou rozsudku Súdu prevažuje nad princípom ochrany právnej istoty a prekážkou rozhodnutej veci (res iudicata). Tento postup môže mať rôzne podoby, je to napr. obnova konania, preskúmanie veci v súdnom alebo správnom konaní, výmaz záznamu z registra trestov a pod.

Všeobecné opatrenia sa uplatňujú predovšetkým pri hromadne sa vyskytujúcich sťažnostiach obdobného charakteru. Príčina stavu, ktorý má za následok porušenie Dohovoru, mnohokrát pramení z vnútroštátnej legislatívy, ktorá sudcovi ani pri zvýšenom úsilí neumožňuje jej aplikáciu spôsobom, ktorý by bol v súlade so záväzkami štátu vyplývajúcimi z jeho účasti na štrasburskom mechanizme ochrany ľudských práv. Vhodným prostriedok nápravy v takomto prípade je najmä prijatie resp. zmena príslušnej legislatívy, ktorá bude dostatočne konformná s ustanoveniami Dohovoru a jeho protokolov. Inou situáciou sú v praxi sa vyskytujúce prípady chybnej aplikácie vnútroštátneho práva, najmä z dôvodu nesprávneho výkladu Dohovoru zo strany orgánov zmluvného štátu. V takom prípade býva prostriedkom nápravy snaha o nastolenie zmeny v aplikačnej činnosti vnútroštátnych orgánov (najmä najvyšších súdnych inštancií) vo vzťahu k danej právnej otázke, napríklad prostredníctvom zlepšenia informovanosti dotknutých vnútroštátnych orgánov o predmetnej judikatúre Súdu.

Dohľad Výboru ministrov nad výkonom rozsudkov

Ako vyplýva z čl. 46 ods. 2 Dohovoru, Výbor ministrov ako politický orgán priamo nezodpovedá za výkon rozsudkov a samozrejme ani nedisponuje oprávneniami, ktoré sú bežne uplatňované vnútroštátnymi súdmi v rámci exekučného konania, avšak jeho úlohou je vykonávať dohľad nad riadnym výkonom rozsudkov zo strany zmluvného štátu Dohovoru a v prípade potreby vyvinúť príslušný diplomatický tlak s cieľom donútiť žalovaný štát podriadiť sa rozhodnutiu Súdu.

Po doručení rozsudku Súdu Výbor ministrov vyzve žalovaný štát, aby mu v stanovenej lehote oznámil relevantné informácie týkajúce sa výkonu rozsudku, t. j. informácie o vyplatení spravodlivého zadosťučinenia, prípadne o prijatí individuálnych a všeobecných opatrení.

V prípade, že došlo k splneniu záväzkov vyplývajúcich z rozsudku, Výbor ministrov schváli záverečnú rezolúciu, ktorou je daný prípad definitívne skončený.

V prípade, že nedochádza k riadnemu plneniu rozsudku Súdu, Výbor ministrov uplatňuje rôzne procedurálne postupy s cieľom donútiť zmluvný štát, aby rešpektoval svoje medzinárodné záväzky vyplývajúce z Dohovoru a jeho protokolov. Jedná sa najmä o opakované zaraďovanie daného prípadu na program rokovania Výboru ministrov, prípadne v ďalšom štádiu o prijatie predbežnej rezolúcie, navrhujúcej podobu individuálnych a všeobecných opatrení v súvislosti s výkonom rozsudku Súdu, ako aj konkrétny harmonogram kontroly ich plnenia.

V prípade vyčerpania všetkých dostupných prostriedkov prichádza do úvahy už len krajné riešenie. Vzhľadom na skutočnosť, že odmietnutie rešpektovať rozsudok Súdu je možné považovať za porušenie čl. 3 Štatútu Rady Európy, Výboru ministrov sa otvárajú dvere pre aplikáciu čl. 8 Štatútu Rady Európy, ktorý znie: „Každý člen Rady Európy, ktorý vážne porušil ustanovenia článku 3, môže byť dočasne zbavený svojich práv na zastúpenie a požiadaný Výborom ministrov, aby vystúpil podľa ustanovenia článku 7. Ak takýto člen nevyhovie požiadavke Výboru, môže tento rozhodnúť, že tento člen prestáva byť členom Rady Európy odo dňa, ktorý určí Výbor."